Keď v roku 1814 misionár Samuel Marsden priviezol prvé tri kusy dobytka plemena Shorthorn z Veľkej Británie na Nový Zéland, asi si len ťažko predstavil, že o dvesto rokov neskôr sa bude po ostrovoch pohybovať takmer päť miliónov kráv mliekových plemien.
Poľnohospodárska prvovýroba má u našich protinožcov v porovnaní s tuzemskými podmienkami mnohé špecifiká. Medzi tie najzásadnejšie patria celoročný pastevný systém, sezónne telenie – spravidla v období od júla do októbra, a vysoká hustota mliečnych fariem. K 1. 6. 2019 to bolo na NZ 11 372 fariem s priemerným počtom 435 dojníc a priemernou sezónnou produkciou 1,865 miliónov litrov mlieka. O veľkosti jednotlivých fariem jasne hovorí aj fakt, že viac ako 1 000 kráv je chovaných na 623 farmách a viac ako 1 500 kráv na 123 farmách.
Podľa štatistík za sezónu 2018/2019, vyhodnotených národným úradom DairyNZ, bolo spracovaných v krajine 21,2 miliárd litrov mlieka – čo činí 3% celosvetovej produkcie. Nový Zéland exportuje až 95% produkcie mlieka a mliečnych výrobkov. Najväčšiu časť mliečnych výrobkov tvoria plnotučné a polotučné sušené mlieko, maslo, syry a sušené dojčenské mlieko. Priemerná produkcia na dojnicu za laktáciu je 4 290 litrov mlieka s obsahom tuku 4,7% a bielkovín 3,8 %. Mlieko je vyrábané s minimálnymi vstupmi a farmári si dôsledne sledujú náklady a ekonomiku výroby mlieka. Pri pohľade na vyšší obsah tuku a bielkovín sa natíska otázka plemennej skladby. Takmer polovičné zastúpenie majú kríženci šľachtiteľského programu Kiwi Cross® – kríženci medzi holstein a jersey, viac než 30 % kráv je plemena holstein, 9 % predstavuje jersey a 10 % tvoria iné plemená.
Podnebie na Novom Zélande je mierne oceánske s teplotami iba výnimočne nižšími ako 0 °C alebo vyššími ako 30 °C. Tieto skutočnosti predurčili krajinu na celoročný pastevný systém v oplôtkoch a sezónne telenie, ktoré začína od polovice júla a trvá približne tri mesiace. Na väčšine fariem je produkcia mlieka ukončená a všetky dojnice sú zasušené k 1. 6., kedy sa oficiálne začína nová sezóna, trvajúca do 31. 5. nasledujúceho roku. Priemerná dĺžka medziobdobia kráv na Novom Zélande je 369 dní a novozélandskí farmári sa môžu pochváliť inseminačným indexom 1,38.
S prihliadnutím na veľkosť fariem sú budované aj dojárne, ktoré sa spravidla nachádzajú v ich centrálnej časti. Najčastejšie sa vyskytujú rybínové a paralelné dojárne s 28 až 44 dojacími miestami (predstavujú 70 % z celkového počtu) a kruhové dojárne so 44, 54, 60 alebo 80 dojacími miestami (zvyšných 30 %). Priemerný sezónny obsah somatických buniek je 175 tisíc v 1 ml mlieka.
Vzhľadom k veľkým regionálnym rozdielom v distribúcii zrážok je nevyhnutné použitie závlahy na vysoko intenzívne pasienkové porasty. Najrozšírenejší druh závlahy je pivotové zavlažovanie so stredovým kĺbom. Vďaka závlahe je národný priemer 2,84 kravy na hektár pasienka, v regiónoch Severné a Južné Canterbury táto hodnota prevyšuje až 3,5 kravy na hektár pasienka. Na vybalansovanie a doplnenie kŕmnej dávky sa v malom používajú trávne a leguminózne senáže, kukuričná siláž, seno, kŕmna slama a extrahovaný šrot z orechov palmy olejovej. Spomenuté krmivá sa avšak nekŕmia ako TMR, akú poznáme v našich podmienkach, ale ako jednotlivé komponenty (podľa lokálnych možností farmára) jeden krát denne z kŕmneho voza na pasienku. Počas dojenia v dojárni sa dokrmujú obilné šroty a melasa. Počas obdobia, keď sú kravy zasušené, sa tieto presunú z pasienkov do oplôtkov s kŕmnymi plodinami na ornej pôde. Najrozšírenejšími kŕmnymi plodinami sú kŕmny kel, kŕmna repa alebo kvaka. Tu je zaužívaný systém dávkového kŕmenia v závislosti podľa hektárovej výnosnosti na danej parcele. Jednotlivé denné dávky sú predelené dočasným elektrickým oplôtkom. Štrukturálna vláknina je kravám doplnená prostredníctvom sena alebo kŕmnej slamy.
Na detekciu ruje kráv na Novom Zélande sa využíva niekoľko metód. Medzi najrozšírenejšie patria farbenie koreňa chvosta florescenčnou farbou (zmazanie alebo porušenie farby sa kontroluje každý deň počas dojenia a následne sa kravy v ruji selektujú a inseminujú), aplikovanie nálepiek na koreň chvosta (kravám v ruji sa farba nálepky zmení a následne platí to isté ako pri vyššie spomínanom spôsobe) a čoraz častejšie sa zavádzajú do praxe aj pedometre a iné smart technológie. Spravidla sa kravy inseminujú v dvoch cykloch a následne sú do stáda umiestnené plemenné býky, prevažne mäsových plemien. Telenie začína v skorých jarných mesiacoch na pasienkoch a asistencia pri pôrodoch je zriedkavá. Teľatá sa na pasienkoch označia ušnými značkami a následne sa z pasienkov zvážajú do skupinových teľatníkov v blízkosti dojárne. Vzhľadom k vysokému počtu novonarodených teliat a nízkemu počtu zamestnancov, sa predovšetkým na veľkých farmách používa na prvé napojenie mledzivom pažeráková sonda. Od druhého dňa sa používa na napájanie teliat zmes kolostra a netržného mlieka, v ojedinelých prípadoch mliečne kŕmne zmesi. Teľatá sú umiestnené v skupinových teľatníkoch po 10–15 kusov a kŕmené prostredníctvom milk baru s 10–12 gumenými cumľami. Býčky a teľatá od jalovíc sa vo veku štyroch dní vykupujú spracovateľmi koží, mäsospracujúcim priemyslom a výrobcami krmív pre domácich miláčikov. Ponechané jalovičky sa po dosiahnutí veku približne dvoch mesiacov presunú na pasienok a sú naďalej kŕmené netržným mliekom, ktoré je distribuované zo závesného zásobníka/nádrže s 60 až 80 gumenými cumľami a doplnkovou granulovanou štartérovou zmesou. Odstav teliat sa realizuje vo veku 90 až 100 dní. Odchov jalovíc sa realizuje na pasienku s dávkovou pastvou. Vo veku 13 až 15 mesiacov sa do stáda umiestnia plemenné býky prevažne mliekových plemien.
Administratívne a byrokratické zaťaženie je v porovnaní s našimi podmienkami minimálne. Novozélandská vláda a ministerstvo pôdohospodárstva sú si vedomé dôležitosti mliekarenského odvetvia a výšky HDP, ktorou sa podieľa na štátnom rozpočte. Preto sa snažia podmienky pre farmárov zjednodušiť. Vedenie prevádzkových záznamov je v podstate dobrovoľné a na zodpovednosti každého manažéra.
Pracovné pozície sú i na veľkých farmách viac univerzálne ako u nás – zamestnanci majú kumulované funkcie, čiže je bežné, že jeden zamestnanec vie dojiť, starať sa o teľatá, vykonávať základné veterinárne úkony, obsluhovať a udržiavať mechanizáciu, kŕmiť, stavať elektrické oplôtky či robiť drobné opravy podľa potreby. Proces zamestnávania je pomerne jednoduchý a zamestnanci spravidla pracujú podľa dvojtýždňového rozvrhu s určenými pracovnými dňami a voľnom (zvyčajne systémom 6 + 2, 9 + 3, 11 + 3).
I keď sa zdá, že novozélandskí farmári majú priam ideálne geografické, klimatické a prevádzkové podmienky, aj oni sa stretávajú s nám známymi problémami. Nemalé finančné prostriedky musia vynakladať na opravy budov či technického zabezpečenia fariem po vyčíňaní živlov – časté sú veterné smršte, povodne, zemetrasenia, v niektorých regiónoch je prítomná aj sopečná aktivita.
Zároveň je v krajine rovnaký problém s kvalifikovanou pracovnou silou na farmách – zamestnanci sú často z iných krajín, z čoho vyplýva jazyková bariéra, nevhodné pracovné a sociálne návyky a vysoká fluktuácia. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že na úspešné vedenie farmy a jej ziskovosť sú potrebné nemalé manažérske zručnosti a schopnosti – toto majú novozélandskí a tuzemskí agromanažéri určite spoločné.
